Friday, May 15, 2009

Oda na Zitku Celebritku

V ramci hesla "Pacim sa si, mam sa rad", rozhodla som sa napisat dlhoocakavany oslavny prihovor na temu: Preco som skvela.
(Pre tych zvedavych, nie, urcite to nema nic spolocne s tabletkami ktore papkam pretoze vychodoeuropsky zaludok a juhoamericke speciality sa nemaju v laske.)

Takze, som uzasna pretoze:

1. Som slavna

ano, bola som v Top Story, tj hlavnych spravach v novinach:



2. Som talentovana
, alebo: som sama prstom nakreslila, aha mamiiii:

(...a aj keby sme mali iba jeden stetec na morku, ktorym malovala spoluziacka, aj tak je malovanie prstom 'legitimate medium of expression', to jest uznavana maliarska technika)


3. Som atraktivna

(no nezalubte sa)


Blond hriva je vec uzasna. Okrem toho, ze lupiny, sediny a fuzy nie je vidno, je to doslova magnet na opacne pohlavie. Spojte to s necakanou iluziou inteligencie (studium mediciny), atraktivnou vychodoeuropskou anglictinou (mailorder brides, anyone?) a vyrazom, ktory ctitelom 2x starsim a 2x nizsim odo mna jednoznacne signalizuje moj zaujem o ich osobu (ano, pozeram sice na uvarene kura, ale vyraz je to ten isty):


S radostou (hrozou?) zistujem, ze ked ma medicina prestane bavit, kludne sa uzivim ako trophy wife, najma ked na chlapov pride kriza stredneho veku. A nekecam do vetra. Mohla som byt 'princezna' pre jedneho doktora. Druhy mi chcel kupovat auto. Biznismen z Tuck ma chcel cez vikendy vodit po Juznej Amerike a Europskych velkomestach. A profesor matematiky, ktory obhajil PhD skor ako som sa narodila, vyzeral, ze na hodinach tanga zabije hocikoho, kto sa opovazi chciet so mnou tancovat. Moj povodny vyraz sa potom meni na vyraz hlbokeho zaujmu:



Ten si potom vsimnu spoluziaci (obcas sa sice rehocu v kute na mojom trapeni) a nasleduje zachranna akcia, krycie meno: zdrhaaaame!

Mam viacero teorii ohladom mojej atraktivity.

Je mozne, ze Hanover je paza pazuca, a teda bud nie je velmi z coho vyberat, alebo to dotycni pani uz skusili na vsetkych ostatnych dievcinach/vedia, ze ich ako cudzinec nebudem hnat na sud.
Druha teoria je, ze skusky kazde 3 tyzdne sa blahodarne prejavuju na mojej pleti, kvalite ucesu, vybere oblecenia a kruhoch pod ocami. Tj, vyzeram na 40. Odborny poradca z Kanady suhlasil, a ochotne ponukol dalsie vysvetlenie: som vraj taka vysoka, ze na mna poriadne nedovidia. Odborny poradca bol expresne poslany do pr... do Kanady, scasti kvoli tomu, ze jediny, komu som sa za posledny rok pacila a kto mal menej ako 35, bol jeden slepy prospective student. Po zvereni tejto doteraz utajovanej informacie sa odborny poradca od huronskeho rehotu zvalil pod stol, a mne nezostalo nic ine, len mu odkazat, ze mi ani auto nekupil, ani si ma nevystrihuje z novin a nevypisuje mi o tom creepy mejly, a ani neni americky obcan, takze ak chcem zelenu kartu, musim si ju vydobyt sama. Rehot utichol, a bolo mi odporucene zosobasit sa so spoluziackou v Massachusetts.

Myslim, ze som skvela najma preto, ze som ho este nezamordovala.

The end.

Tuesday, May 12, 2009

Anatomical Gift Program Memorial Service


V pondelok prvaci na medicine zorganizovali tradicne podakovanie rodinam darcov tiel. Anatomiu sme mali od minuleho augusta do tejto jari. Co sa dalo v ludskom tele rozobrat, to sme rozobrali. Kazdy stol mal cedulku, aby sme vedeli, kolko mali rokov a naco zomreli. Od rakoviny v 45 po Alzheimera v 103. Vsetci mali krasne ruzove pluca (nefajciari, a navyse vzduch v New Hampshire je krasne cisty - to som v Prahe nevidela), zopar babiciek malo nalakovane nechty, nikto nebol obezny. Bolo vidno, ze to boli ludia, co sa o seba starali.

Kazdy stol s mrtvym mal utesnenu oznacenu skatulu (kam sme postupne pridavali organy), aby sa vedelo, co komu patrilo, a pozostali dostali popol svojho rodinneho prislusnika. Vsetko, co sme vypitvali sa spalilo. (Celkovo trochu iny pristup k pozostatkom ako tie erarne vedra s prastarymi organmi v Prahe). Co je zaujimave ale je, ze kedze mozgy pitveme tento semester, tie sa nepalila spolu s telami. Veduci pitevne mi vysvetlil, ze z mozgov aj tak nie je ziadny popol, takze na tom nezalezi, pre rodiny je dolezitejsie uzavriet tuto kapitolu a babku/dedka/otca/syna si pochovat. Takze, ako Egyptania pri mumifikovani, na mozgy 'kasleme'.

V rocniku nas je 80, boli sme rozdeleni do skupin po 4och, kazda skupina dostala 1 telo. To znamena, ze na 1 polku tela sme boli dvaja. A makali sme. V Prahe nas bolo na 1 cerstve telo cely kruh (15 ludi), takze tam som za cely semester vymenila cepel skalpelu asi 3 krat. Tu bolo treba cepele menit kazde poobedie. V Prahe pustili ku kostnej pilke tak dvoch, troch za semester, tu sme kostny prach pravidelne zotierali z okuliarov. Zistila som, ze na klieste nemam silu, ale zato praca s dlatom (tusim sa to tak vola) a kladivom mi ide. Pinzetu a noznice sme vsetci na zaciatku drzali ako hotentoti, ale kedze v labaku bol 1 profesor na 8 studentov, velmi skoro sme boli pouceni, ze ak to takto chytime na chirurgii...bude zle nedobre.

V porovnani s Prahou, pitvali sme ovela viac, jednak tym, ze sme boli dvaja na polku tela, a druhak tym, ze sme isli ovela viac do hlbky. Takisto sme pitvali cele 2 semestre, nielen pocas 'pitevneho tyzdna' a obcasneho okukania organov na cvikach, takze sma mali ovela viac 'hands on' experience. Tela sme mali k dispozicii 24 hodin denne, takze ak sa dakto chcel ist ucit, mohol si kodom odomknut dvere. Ja na to nervy nemam, ale pred skuskami boli spoluziaci casto v labaku celu noc. V labaku sme takisto mali obrazovky s prierezmi, CT, MRI a angiogramami. Nakolko ja mam velmi chabu 3D predstavivost, tie extra 'hands-on' hodiny v pitevni, obrazky a prierezy na stenach a obrazovkach a profesori co boli stale k dispozicii mi velmi pomohli. Klasika: viac penazi, vyssia uroven.

Ale aj atmosfera v labaku bola ina ako v Prahe. Cele to bolo viac uctive, aj ked sme tela 'dorozoberali' ovela viac tu. Nasa prva uloha po prvom labaku bolo napisat esej o tej 'experience'. Decka pisali basne, niektori kreslili obrazky. Ja som ako vzdy napisala riadnu koninu, ale nastastie toto vsetko ostane medzi nami spoluziakmi.

Neviem, ci to bolo tym, ze sme tu starsi (nie 18rocni ako v Prahe), alebo ze sme kazdy mali 'svojho' cadaver, alebo tym, ze sme stale boli pod dohladom profesorov, ale decka boli vyrovnanejsie a uctivejsie. Ziadne fotky s telami, ziadne promenadovanie sa s koncatinami po labaku. Ako som po Prahe prisahala, ze svoje telo v zivote nedam na vyskum alebo pitvanie, teraz som si to mozno rozmyslela. Az na ten mozog. Celkom rada by som, aby odpocival v pokoji so mnou. No, uvidime, do 103 mam casu dost.

Na tom memorial service boli vsetci profesori anatomie, a vacsina prvakov. A samozrejme, placuce rodiny, najma ked sa citali listy od rodin. Po service, kde spoluziaci spievali, hrali na klaviri a husliach a zapalili sviecku za kazdeho darcu po precitani jeho mena, sme rodiny pozvali na recepciu, na ktoru sme vsetci povypekali kolace. Rodinni prislusnici sa s nami porozpravali, myslim, ze boli radi, ze sme si darcov takto uctili. A na niektorych bolo vidno, ze su velmi radi, ze konecne mozu tuto kapitolu uzavriet.


ja a moja 4 clenna anatomy group