V pondelok prvaci na medicine zorganizovali tradicne podakovanie rodinam darcov tiel. Anatomiu sme mali od minuleho augusta do tejto jari. Co sa dalo v ludskom tele rozobrat, to sme rozobrali. Kazdy stol mal cedulku, aby sme vedeli, kolko mali rokov a naco zomreli. Od rakoviny v 45 po Alzheimera v 103. Vsetci mali krasne ruzove pluca (nefajciari, a navyse vzduch v New Hampshire je krasne cisty - to som v Prahe nevidela), zopar babiciek malo nalakovane nechty, nikto nebol obezny. Bolo vidno, ze to boli ludia, co sa o seba starali.
Kazdy stol s mrtvym mal utesnenu oznacenu skatulu (kam sme postupne pridavali organy), aby sa vedelo, co komu patrilo, a pozostali dostali popol svojho rodinneho prislusnika. Vsetko, co sme vypitvali sa spalilo. (Celkovo trochu iny pristup k pozostatkom ako tie erarne vedra s prastarymi organmi v Prahe). Co je zaujimave ale je, ze kedze mozgy pitveme tento semester, tie sa nepalila spolu s telami. Veduci pitevne mi vysvetlil, ze z mozgov aj tak nie je ziadny popol, takze na tom nezalezi, pre rodiny je dolezitejsie uzavriet tuto kapitolu a babku/dedka/otca/syna si pochovat. Takze, ako Egyptania pri mumifikovani, na mozgy 'kasleme'.
Kazdy stol s mrtvym mal utesnenu oznacenu skatulu (kam sme postupne pridavali organy), aby sa vedelo, co komu patrilo, a pozostali dostali popol svojho rodinneho prislusnika. Vsetko, co sme vypitvali sa spalilo. (Celkovo trochu iny pristup k pozostatkom ako tie erarne vedra s prastarymi organmi v Prahe). Co je zaujimave ale je, ze kedze mozgy pitveme tento semester, tie sa nepalila spolu s telami. Veduci pitevne mi vysvetlil, ze z mozgov aj tak nie je ziadny popol, takze na tom nezalezi, pre rodiny je dolezitejsie uzavriet tuto kapitolu a babku/dedka/otca/syna si pochovat. Takze, ako Egyptania pri mumifikovani, na mozgy 'kasleme'.
V rocniku nas je 80, boli sme rozdeleni do skupin po 4och, kazda skupina dostala 1 telo. To znamena, ze na 1 polku tela sme boli dvaja. A makali sme. V Prahe nas bolo na 1 cerstve telo cely kruh (15 ludi), takze tam som za cely semester vymenila cepel skalpelu asi 3 krat. Tu bolo treba cepele menit kazde poobedie. V Prahe pustili ku kostnej pilke tak dvoch, troch za semester, tu sme kostny prach pravidelne zotierali z okuliarov. Zistila som, ze na klieste nemam silu, ale zato praca s dlatom (tusim sa to tak vola) a kladivom mi ide. Pinzetu a noznice sme vsetci na zaciatku drzali ako hotentoti, ale kedze v labaku bol 1 profesor na 8 studentov, velmi skoro sme boli pouceni, ze ak to takto chytime na chirurgii...bude zle nedobre.V porovnani s Prahou, pitvali sme ovela viac, jednak tym, ze sme boli dvaja na polku tela, a druhak tym, ze sme isli ovela viac do hlbky. Takisto sme pitvali cele 2 semestre, nielen pocas 'pitevneho tyzdna' a obcasneho okukania organov na cvikach, takze sma mali ovela viac 'hands on' experience. Tela sme mali k dispozicii 24 hodin denne, takze ak sa dakto chcel ist ucit, mohol si kodom odomknut dvere. Ja na to nervy nemam, ale pred skuskami boli spoluziaci casto v labaku celu noc. V labaku sme takisto mali obrazovky s prierezmi, CT, MRI a angiogramami. Nakolko ja mam velmi chabu 3D predstavivost, tie extra 'hands-on' hodiny v pitevni, obrazky a prierezy na stenach a obrazovkach a profesori co boli stale k dispozicii mi velmi pomohli. Klasika: viac penazi, vyssia uroven.
Ale aj atmosfera v labaku bola ina ako v Prahe. Cele to bolo viac uctive, aj ked sme tela 'dorozoberali' ovela viac tu. Nasa prva uloha po prvom labaku bolo napisat esej o tej 'experience'. Decka pisali basne, niektori kreslili obrazky. Ja som ako vzdy napisala riadnu koninu, ale nastastie toto vsetko ostane medzi nami spoluziakmi.
Neviem, ci to bolo tym, ze sme tu starsi (nie 18rocni ako v Prahe), alebo ze sme kazdy mali 'svojho' cadaver, alebo tym, ze sme stale boli pod dohladom profesorov, ale decka boli vyrovnanejsie a uctivejsie. Ziadne fotky s telami, ziadne promenadovanie sa s koncatinami po labaku. Ako som po Prahe prisahala, ze svoje telo v zivote nedam na vyskum alebo pitvanie, teraz som si to mozno rozmyslela. Az na ten mozog. Celkom rada by som, aby odpocival v pokoji so mnou. No, uvidime, do 103 mam casu dost.
Na tom memorial service boli vsetci profesori anatomie, a vacsina prvakov. A samozrejme, placuce rodiny, najma ked sa citali listy od rodin. Po service, kde spoluziaci spievali, hrali na klaviri a husliach a zapalili sviecku za kazdeho darcu po precitani jeho mena, sme rodiny pozvali na recepciu, na ktoru sme vsetci povypekali kolace. Rodinni prislusnici sa s nami porozpravali, myslim, ze boli radi, ze sme si darcov takto uctili. A na niektorych bolo vidno, ze su velmi radi, ze konecne mozu tuto kapitolu uzavriet.
ja a moja 4 clenna anatomy group
No comments:
Post a Comment