Motorizovana hrozba

Trvalo mi 5 rokov, kym mi pretiekli nervy. Na vnutrostatne lety som zvykla nosievat iba moj slovensko-EU vodicsky preukaz. Tento zvyk ma velmi rychlo presiel minuly rok, ked ma nechceli pustit z New Yorku na lietadlo do Salt Lake City, lebo slovensky vodicak nema 'expiration date', tj nikdy nevyprsi. Podla nejakeho noveho americkeho zakona to nie je mozne, tj to nie je 'proper identification', hoci je to "government issued ID". Marne som im zufalo vysvetlovala, ze datum vydania bol 2006 a kedze bol rok 2008, sanca, ze by mi cerstvy vodicak medzicasom vyprsal je nulova. Tetuska potom obratila vodicak, kde boli rozne datumy z roku 2004 (2 rocna skusobna lehota), a vsetko samozrejme v slovencine (vsak sme v EU, naco je komu ID v anglictine, ze ano, pani europoslanci, ci kto tuto prakticku mudrost odhlasoval). Brad stal za mnou a mracil sa. Tete som vysvetlovala, ze na vnutrostatne lety netreba pas, a ze minule mi stacil len vodicak. Vytiahla som Yale ID, na ktorom nastastie bolo expiration date...v podobe polozosuchanej 'validation' nalepky. Teta na mna ganila, Brad na mna ganil este viac, bol zavolany supervizor, ktory jednym pohladom na mna a moju Yale ID usudil, ze nie som nepriatel statu a pustil ma na lietadlo. Nech mu to PanBoh na detoch odplati, fju, to by bol galakticky pru..problem, keby som sa na to lietadlo neprebila.

Na ceste naspat z Las Vegas sa to pekne zopakovalo, ibaze tentoraz supervizorovi nestacil vodicak v kombinacii s Yale ID, a tak to som uz zacala byt nervozna a pouzila nepriestrelnu logiku: "Ale...ale...ale z New Yorku ma sem pustili s tymi istymi preukazmi!" Moja argumentacna linia ma opat raz dostala na lietadlo, porazila som system, hura! fjuuu...

Dobre, tak do lietadla sa s tymi mojim peknym "durable and counter-feit proof" eurovodicakom uz trepat nebudem. Ale nemoze byt predsa uplne nanic, vsak je to vodicak EU, dokelu. A ked nim hybes, su tam semafory a auticka, a vobec, predsa vyzera ovela serioznejsie ako vsetky tie americke vodicako ubohosti, ktore sa daju sfalsovat na kolene.

Plan dobry, odkedy som dovrsila 21 rokov, v state Connecticut sa vsetkym bar bouncers moj vodicak lubil velice, pekne svetielkoval, mal EU hviezdicky, Zitka mala vystrih a tak sa vzdy do baru a k pivku dostala.

Tak som sa prestahovala do New Hampshire, a kedze v porovnani s tymi 18tkami v Dartmouth som uz prestarnuta vraskava jezibaba, usudila som, ze nebude problem obcas si zajst so spoluziakmi na pivo, najma ked sme vacsina okolo 25tky. Navyse do baru chodime vacsinou v pondelky po testoch a teda vyzerame zhruba na 40.

Chyba. Totizto v New Hampshire musis vzdy mat so sebou pas ako imigrant, a nato, aby ti predali alkohol, musis mat americku/kanadsku driver's license, alebo uz spominany pas. Vzdy som sa pokusila s usmevom a vystrihom vysvetlovat, ze predsa nemozem mat so sebou v bare pas s vizami, ktory ked stratim, som v kybli. V supermarkete na mna vzdy volali supervizora, ktory ma s mojim eurovodicakom a pivom a vinom nechal s prizmurenym okom odist. Ale v baroch to bolo horsie. Ked sa nas na ID nepytaju a bez slova nalievaju, je to v poriadku. Ale ked si ID vypytaju, a zbadaju tu ruzovozelenu nadheru v slovencine, vacsinou mi moje objednavane pivko zatrhnu, a tak tam sedim s otrcenou hubou a mineralkou a sledujem ako spoluziaci stahuju $2 margaritas on special.

Minule sme ale mali rezervovanu jednu celu miestnost pre med school only party. Dorazila som tam 22:05, prisla casnicka, objednali sme si pivo, dala som jej eurovodicak aj Dartmouth ID. Ked sa vratila, z vyrazu bolo jasne, ze zas budem sediet nasucho. Lenze mi bolo oznamene ze podla zakona nemozem byt v bare po 22hej hodine. Toto sa mi fakt este nestalo - pretoze vsetkym je jasne, ze mam 23, len nemam pri sebe pas. Spoluziaci sa chceli ist hadat s casnickou a manazerom, ja som mavla rukou (don't shoot the messenger, oni tie konske zakony nepisu), povedala im, ze staci, ze sem uz nikto z med school nepride a dany bar tym strati 400 zakaznikov. Odisla som domov, vyzurit sa a porazena vybavit si ten poondiaty americky vodicak.

Pretoze medzinarodni studenti su nebezpecenstvo najvyssieho kalibru, bolo treba sa odtrepat do hlavneho mesta, Concordu, hodinu cesty autom. Tak sme sa 10ti medzinarodni Dartmouth studenti pozbierali, pozicali jedno mega auto a naklusali do Concordu, kde sme tetusky ohromili tou nasou plejadou cudzojazycnych vodicskych preukazov a tym padom zablokovali cely office. Vision test spocival v precitani radu pismen po pozreti do masinky, written test fungoval tak, ze sme si vsetci pekne radili (rozumej, ja som radila im, pretoze ako jedina som mala nastudovany driver's manual a vdaka med school trenovanej pamate v kombinacii so zdravym rozumom som si ho cely pamatala naspamat). Potom ostavalo uz len podplatit spoluziaka aby mi pozical auto na driving test a donutit Brada aby so mnou trenoval parallel parking do kopca.

Na road test som prisla v aute, ktoremu nesvietili zadne svetla, svietila varovna kontrolka, nefungovalo zamykanie dveri a bolo registrovane v state Arkansas. Moja druha alternativa bolo Bradove auto, registrovane v Kanade, s rychlostami v km/h, nie mph, ktoremu pre zmenu idu ovtorit niektore dvere len zvnutra. Vyhral to Arkansas, lebo som nevedela ze mu svetla nesvietia. Inymi slovami automatic failure.

S velkym usmevom a malou dusickou som zaparkovala pred NH Department of Safety, division of motor vehicles, situovanych v shopping mall hned vedla velkej grocery a laundry na druhej strane. Nad dverami bolo statne logo NH: Live free or die. Ovela viac "badass", ako napr take Idaho:


Sa neviem dockat ked budem mat auto a tento license plate, zi slobodne alebo umri - normalne "mor ho" na americky sposob. Samo Chalupka musi byt na seba hrdy.

Ale spat k mojmu (ne)pojazdnemu testovaciemu vozidlu. Naklusala do officu a dufala, ze to nebude test podla protokolu, tj ze na zaciatku nebude obhliadka vozidla s kontrolami svetiel. Nastastie som uja tak sokovala mojim slovenskym vodicakom a cudzim autom z Arkansasu, ze len sadol dnu a zavelil: ideme. Podla protokolu sa mal so mnou vozit vyse 30 minut, v meste, mimo mesta aj na dialnici, a okrem typickych veci sledovat ako pocas jazdy zapinam a vypinam radio/otvaram okna (ci to zvladas za jazdy bez toho, aby auto slo krivo a podobne).

V aute bolo teplo na nevydrzanie, a tak som ho len povozila okolo skoly, cez par semaforov a stopiek, a ked sme prisli, kazal mi zaparkovat predkom, takze ziadne paralelno-cuvacie zakernosti na mna neskusal. Bud to bolo tym teplom, alebo tym, ze predo mnou testoval dve babicky (v NH treba testy opakovat kazdych 5 rokov), ktore ledva chodili, ledva videli a ledva poculi. Takze ked videl, ze nielenze viem, kde a preco som, ktory je dnes den a ako sa volam, ale navyse aj zhruba soferujem, tak ma nechal na pokoji.

Ostavalo uz len nechat sa odfotografovat. Tak som sa vitazoslavne postavila pred fotak, zatvarila mudro a fotku mi ukazali na monitore:



Ta reku, ta toto nie, vsak mam vlasy vsade. Povedala som im, nech mi daju este jeden pokus, nech si tie vlasiska upravim. No lenze uprav si vlasy, ked si sla spat s mokrou hlavou...a nemas hreben ani zrkadlo. Ale tak, vsak som sikulka, to hniezdo na hlave som si opravila, hodila siroky usmev a cvak:


Vidiac, ze moja snaha neprinasa ovocie, kyvla som rukou, a tak mam nadhernu strapatu fotku c2, ale zato sa usmievam tak ako sa moze usmievat len niekto kto prave presiel testom na aute ktore by nepreslo ani len vstupnou kontrolou na srotovisko. Proste som super. Vysolila som $50, oznamili mi, ze moj nadherny vodicak mi pride o 2 mesiace, a zatial mi dali temporary ciernobiely papier:

Nezartujem. Uz sa neviem dockat, ako na mna budu v bare ganit ked im toto ukazem. Lebo toto som si urcite nenakreslila sama fixkou na dake lajstro papiera, nieeee.