Moja prva medical mistake

Ale nastastie som este v predklinickych predmetoch, takze sa nic okrem miernej cervene v licach nestalo.

Ako sucast nasho 'training', tj vyucovania su popri teoretickych predmetoch aj prakticke, cize nas po jednom vypustia na hospitalizovanych pacientov so stetoskopmi, oftalmoskopmi a reflexnymi kladivami (vyzera to tak, ako to znie, vacsinou to konci nami zamotanymi a poloobesenymi na snurach z blood pressure cuffs). Pacienti sa aj tak vacsinou nudia, takze nas a nase (ne)schopnosti vacsinou so (skodo)radostou trpia. Potom vzdy musime odovzdat write-up. Neviem ako sa to vola po slovensky, ale je to spisane vsetko od history of present illness, past medical history, cez physical exam, laboratorne hodnoty, po nase ohodnotenie a plan. Proste vsetko. Obcas to trva tak 2 hodiny, kym to vsetko z pacientov vyzmykame, najma ked su to 80 rocni deduskovia ktori za zivot prekonali uplne vsetko a maju vsetky mozne aj nemozne choroby. Write-up nam potom vratia spolu s pripomienkami, a obcas ho musime cely prepisat.

Idealne writeup napiseme v ten vecer, co sme videli konkretnych pacientov. Lenze obcas sa nestiha, tak sa vratim k mojim poznamkam o par dni neskor.

Tak som spisala psychiatric writeup asi tyzden po tom, co sme boli s pacientami, odovzdala a potom len pozerala ked sa mi vratil s jemnym, ale jasnym sprdnutim. Mila Zitka, krasny detailny writeup, az nato, ze si spojila dvoch pacientov do jedneho. Inymi slovami totally unacceptable.

Pche, povedala som si. Ved som to predsa nespisala spamati, ale z mojich poznamok. A snad si ja pamatam lepsie ako on, ved ja som predsa len videla menej pacientov, on ich vidi asi 20 za den. Tak som slusne odpisala, ze sa pravdepodobne myli on, ze ja si toho konkretneho pacienta presne pamatam.

Prisla som domov, otvorila poznamky...a ja som naozaj spojila dvoch 18 rocnych do jedneho writeup.


Prva polka writeup bol 18rocny so samovrazednymi sklonmi. Potom som sa asi isla navecerat, a po veceri som zasadla spat k pocitacu, schmatla papier na vrchu, skontrolovala datum a vek pacienta (predsa aby som nahodou neurobila chybu), a pokracovala. Az nato, ze to bol papier ineho 18rocneho, tentoraz schizofrenika. A potom stacilo moj writeup precitat 2-3 krat pred odovzdanim, a bola som presvedcena, ze to bol jeden pacient.

Na rade bolo ospravedlnenie sa profesorovi, a prepisanie writeupu. Zatial nic hrozne (ako napriklad tychto 10 pripadov), ale musim si asi davat pozor, aby som to nahodou o par rokov nebola ja, co amputuje lavu nohu miesto pravej. Potom by ma asi expresne poslali experimentovat na vas naspat na Slovensko ;)

Ale skor si myslim, ze psychiatria fakt nie je pre mna, takze ked sa jej budem vyhybat, nebudem vyrabat medical mistakes, a vsetko bude ok, tj all sunshine and kittens, a ziadne malpractice lawsuits.

koniec sveta

Vsetci, co ocakavate koniec sveta v roku 2012 sa hlboko mylite. Totizto nastal dnes o 17:25. Tazko sa to vysvetluje bez mapy (mame tu uzasnu nelogicku splet jednosmeriek), ale autom som isla dlhsou cestou domov, aby ked neuvidim auto tety landlord zaparkovane pri jej donut shope pod mojim bytom, aby som sa nemusela otacat a rovno som to mohla odsoferovat k nej domov a odovdzat jej do ruky najom za december.

Jej dom je 100 metrov od mojho bytu. Ano, ja som si to specialne naplanovala dokonca dopredu, aby som nahodou nemusela otacat auto, alebo nebodaj prejst 100 m pesi.

Tak ak dovolite, ja sa teraz idem (pesi) hanbit do kuta. To musi byt tou americkou automatickou prevodovkou na tom aute, ja som hned vedela, ze to skonci zle, ze to nemame kupovat...

Edit: Vraj z tohto prispevku nebolo jasne co sa stalo. Mne to zmysel dava sice krasny a jasny, ale asi som jedina, takze to musim asi menej vzletne naservirovat. Tak podme na vec: viete ako sa vsetci smeju americanom, ze sa radsej budu 15 minut vozit po parkovisku aby nasli miesto hned pri vchode, alebo ze namiesto toho, aby isli pesi k susedom do druhej ulice vlezu do auta? Tak vedzte, ze vcera som miesto 100 m pesi (ale do kopca!!) pouzila auto. Takze asi teraz musim ist vratit europsky pas - je toto vobec odpustitelny hriech?

Problem Based Learning

Maly test:

Co sa deje:

a) surprise birthday party
b) movie night s projektorom a plachtou na pozeranie filmu pri krbe
c) ideme sa ucit

Verte, neverte, ideme sa ucit. Ide o jednu nasu small group, tzv Problem Based Learning, nase milovane PBL. Nieco ako vase 'cvika'. Raz do tyzdna sa stretneme na 3-4 hodiny v zadelenych skupinkach s jednym profesorom-doktorom a preberame realne pripady. Na konci si rozdelime temy na preskumanie a na druhy tyzden sa stretneme, odprezentujeme, zhodnotime, dorobime pripad, a zacneme novy a vsetko sa opakuje.

V Prahe som zazila 'pokus' o nieco podobne. Vravim 'pokus', lebo napriek dobremu napadu to v porovnani s tymto prudko bledne, najma kvoli nedostatku snahy vacsiny studentov, ale aj kvoli nejasnym ocakavaniam a nejasnemu vedeniu.
Takisto som pocula, ze v Rakusku na medicine maju podobny PBL model, ale nikomu sa to nepaci, ze studenti chodia nepripraveni a ze s tym nikto nie je spokojny.

Vazeni, ja som tak spokojna, ze sa asi pojasim od stastia.
Nas 'leader' je celkom kaliber. Nieco ako Dr. House, ale bez 'attitude', tj velmi mudry a znamy, ale do nosa mu neprsi. Celkovo ani tu, ani na Yale nikomu z nasich profesorov do nosa neprsalo, aj ked su to kapacity svetovej urovne.
V skupine je nas 9+leader, a kedze kazdy tyzden sme spolu zavreti 3-4 hodiny na 7mom poschodi nemocnice, dohodli sme sa, ze kazdy tyzden jeden z nas donesie jedlo pre celu skupinu. Takisto sme sa dohodli, aby sme sa nezblaznili, ze sa budeme snazit prezentacie ozivit.

Vacsinou to 'ozivenie' konci tak, ze nam tecu slzy od smiechu a ludia sa na nas cez presklene dvere pozeraju, ze na com sa tak dobre zabavame. Raz sme hrali pexeso s pecenovymi enzymami, inokedy sme strielali tou pricucovaciu pistolou na plagaty na stene (a co sme zasiahli, o tom nam spoluziak porozpraval, ako sa tam moze infarkt prejavovat). Spoluziak skladal haiku basnicky na temu 'rozne druhy leukemii a imunohistochemicke metody ich klasifikacie', spoluziacka rozobrala sposoby farmakologickeho liecenia depresie tak, ze kazdemu z nas podla mena pridelila liek, aby sme si to lahsie pamatali. Ked sme preberali demenciu, na ilustraciu social/driving issues bolo pouzite intro jednej epizody South Parku.

Fotky su z nasho predposledneho PBL tento semester. Nas leader vyhlasil, ze teraz je rad na nom, aby nam zaobstaral obcerstvenie, a pozval nas k nemu domov. Na fotke je jeho 'lounge' area v jeho obrovskom dome. Manzelka nam pripravila obcerstvenie, leader zakuril v krbe, zasadli sme do kresiel a mohli sme zacat prezentovat. Apropo balony - Spoluziacka kazdemu z nas pridelila balon s cell-surface markers bielych krviniek, aby sme si to pamatali. Pri neopisatelnom spoluziakovom hereckom vykone na temu 'ako (ne)oznamit pacientom zle spravy' som skoro umrela od smiechu, a ked to po nom nasledujuci tromfol odou na typy translokacii spolu s vizualnymi pomockami, to som uz od smiechu plakala.

Cez prestavku nam profesor poukazoval dom, 'vypustil' nas na dvor, kde sme sa spravali slusne, vzdelane a nerobili sme si hanbu, najma poniektori v sukni

(ale, no, nedalo sa odolat. Ta moznost povedat, ze som v polke novembra u nas na severe mala suknu - to stalo aj za tie omrzliny po zapade slnka o 17tej, ked teplota klesla cca na -15).

Profesorov 19rocny syn na nas iba nechapavo pozeral, ale pekne nas vsetkych spolu odfotil (ja sedim na trampoline, inak som od vacsiny asi tak o hlavu vyssia).

Chalani s nasim leaderom hrali ping-pong, zatial co my ostatni sme sa nevedeli vytesit z trampoliny (sukna-nesukna).

Dnu nam nas leader ukazal, co pre nas kuchtil cely den. Mnam. Normalne sme stade nechceli odist ked PBL skoncilo.

Medicina je tazka, a ja nato, aby som to vydrzala a nevytrhala si vsetky vlasy, potrebujem taketo prostredie. Kreativita, radost, profesori, co sa k nam nielenze nespravaju ako k handram, ale nemaju problem pozvat nas k sebe domov a napiect nam kolace.

Dlh, nedlh, nemenila by som s nikym.

Vopred prehraty boj

Tento semester mame psychiatriu, neurologiu, hematologiu a relevantnu farmakologiu. Okrem toho, ze som z tych pacientov neskonale nervozna (ked vam 18rocny chalan vyssi od vas povie, ze si vas presne pamata, ze ste boli v nemocnici a implantovali ste mu do tela nejake 'radio'...a potom vas jeho psychiater zacne ukludnovat, ze tento pacient sice ma jasnu schizofreniu, ale ze to je obcas normalne, ze aj on ked mal 18 tak si myslel ze je iba v dakom programe a ze vsetko okolo je iluzia...nuz, glg, zamykam si dvere na dva zamky), a ze je to vsetko strasne smutne, napriek mojej snahe davat v skole pozor to konci takto:

citat z mejlu od spoluziaka:

you're sleeping...but upright and very elegantly.

Panika Panika

Samozrejme, ze som zabudla napisat to najdolezitejsie, kvoli comu som vlastne hned po skuskach isla pisat prispevok na blog.

Totizto, hned ako som dopisala poslednu skusku, vysla som von z triedy a dala som si do nosa...



vakcinu proti H1N1.

Totizto ako medici, tj healthcare providers, sme v prvej linii, a mame prednost pri vsetkych ockovaniach, aby sme neohrozili pacientov. A maju pravdu - hoci sme len medici, stale sa motame v nemocniciach, ja napriklad kazde dve tyzdne travievam jedno poobedie v nemocnici pre veteranov, kde su 80 a viac rocni deduskovia, ktorych fakt nesmiem nicim nakazit.

Takze ked Dartmouthu a DHMC prisla prva varka vakcin, zivych oslabenych intra-nasal sprejov, ci sme chceli alebo nechceli, nastavili sme nosy. Totizto tieto zive vakciny su trosku nebezpecnejsie ako tie mrtve co sa davaju injekciou, ale jednak boli vyvinute skor, a po druhe sice mi prave prisiel mail, ze konecne dnes prisiel shipment aj tych normalnych intramuskularnych, ale ze ich je malo a mame ich nechat starsim (nad 50 rokov nesmu dostat tie zive do nosa) a tym, co maju astmu alebo alergie a nesmu si dat do nosa.

Takisto nas kazdy rok nahanaju s ihlami proti sezonnej chripke. Tento rok som ockovana proti obom chripkam, takze budem super zdrava. A navyse som si aj zaexperimentovala na ludoch - v New Hampshire ponukaju vakciny proti sezonnej chripke zadarmo, len tych ludi vacsinou nema kto ockovat, tak vzali nas, medikov. Vyzbrojili nas ihlami, instruovali nas (chytte to ako ked hadzete sipky a tak im to vrazte do ramena) a pustili nas na nic netusiacich pacientov. Chudaci, mali sme biele plaste a vyzerali sme oficialne, koho by napadlo, ze su nase prve obete. My sme sa radsej nikomu z nich nepochvalili, este by nam usli. Ale nastastie vsetci prezili, takze mission accomplished. Chcela som dat vakcinu Bradovi (vsak to uz viem, nie?) ale ten vyhlasil, ze je dovod, preco to vacsinou robia sestricky s 30rocnou praxou a isiel sa dat zaockovat inam. Potvora, vsak ja ho raz dostanem. Teraz sa hlavne vytesujem, ze proti prasacej chripke ja som zaockovana a on nie.

Studijne komplikacie

Tento rok mame skusky tak, ako to vy poznate: 95% znamky je final exam. Skusky mame pat krat do roka, a prave som (dufam uspesne) preliezla prvym setom. A kedze DMS je skola, kde velmi dbaju na feedback od studentov a snazia sa im vyhoviet (bodaj by nie, skola je to draha), tak nam na zaklade commentov predchadzajucich rocnikov vyhoveli. Napad inak uzasny - rocniku pod nami kvoli nasim pripomienkam zmenili znamkovaci system, poprehadzovali rozvrh, a zlepsili kvalitu prezetovaneho uciva. Nam idu o rok skratit 6 povinnych stazi aby sme si mohli dat 7mu volitelnu. Vsetko veci skvele, a som velmi rada, ze som na skole, ktora spolupracuje so studentami a neustale sa snazi zlepsovat.

Ale ja tych studentov nado mnou pojdem osobne vsetkych zaskrtit, lebo kvoli ich feedbacku nam nacapali tri skusky do troch dni po sebe. Predchadzajuce rocniky mali den medzi skuskami pauzu, ale sa im to nepacilo, tak to zmenili, aby nam vyhoveli. Ako, nikdy nevyhovies vsetkym, ale takuto chut vrazdit sme uz kolektivne dlho nemali, totizto to najtazsie, tj farmakologiu, sme mali ako poslednu. Zo skusky som soferovala horsie ako opilec, skoro som zliezla z cesty, skoro som presla chodcov a dorazila cyklistu, taka som bola sleep deprived. Kamarati vsetci vyzerali ako mrtvoly - jeden spal 5 hodin za 3 dni. No, nic, aspon to zas kvoli nasim pripomienkam zmenia pre tych pod nami. A ja si aspon zvyknem na fungovanie bezo spanku, co sa bude ocakavat cez residency.

ale spat k novinkam, resp 'studijnym komplikaciam':

nasa kniznica

1) New England Fall

Je krasna, a ludia cestuju zdaleka, aby si tie 'nase' stromy poobzerali. Ja ich tu mam zdarma pod nosom, ale tento rok sme mali tak nestastne skuskove, ze som musela zatiahnut okno, aby ma to nelakalo von. Aj tak som neodolala a bola sa bicyklovat k jazeru. Brad mi kupil helmu, nasadil na hlavu a povedal, nech sa bez nej neopovazim sadnut na bicykel. Ja som protestovala, ze mna predsa auto na tej ceste na jazero nezrazi. Zaganil a oznamil: "Zita, to nie kvoli autam, to kvoli tebe - ty si schopna vykyblit sa na rovine a padnut rovno na hlavu. S tymi dlhmi co mas, uzaj si daj tu helmu, lebo ti prestanem varit vecere!" Vidina sporaka - to je veru rana podpasova! Tak som si helmu nasadila, hoci zijem v 'live free or die' state, tj nikto nad 18 rokov nemusi nosit helmy (ani na motorke) alebo mat zapasane bezpecnostne pasy v aute. No a moje freedoms su takto hrubo odnimane socialistom z Kanady.

vysledok psychickeho tyrania s vyhrazkami o nevareni a zvacseni porci zeleniny

intenzivne studium farmakologie

Teraz, po skuskach, samozrejme tie najkrajsie cervene stromy su uz opadane, a vonku kazde rano snezi (nastastie sa to zatial topi), tak som urazena, ze som to 'zmeskala'.

2) Kaziace sa Lamborghini

Bradova ojazdena kosacka sa rozhodla strajkovat. Ohrdzavela si podvozok a brake a fuel lines tak, ze oprava je drahsia ako hodnota auta, a bolo nam oznamene, ze je to nebezpecne soferovat. No, ale ide zima a do skoly treba chodit, a tak som sa velmi ochotne podujala pomoct Bradovi najst nove auto (co? ze sa mam ucit? nepocujem vas, nejako sa mi to spojenie...chrrrr...). A tak sme chodili od jedneho car dealera k druhemu a soferovali jedno krajsie auto od druheho. Vacsinu mimo nasho budget, ale ked sa tuna usmejes a povies, ze studujes na med school, vsetci hned vidia

Tak ma Brad braval so sebou, aby sa k nemu lepsie spravali. Vzdy som sa pekne nahodila - a cuduj sa svete, ono to funguje. Jednemu dealerovi som musela slubit, ze ked si o par rokov pojdem kupit Lexus, pridem k nemu (jasneee, urcite si o par rokov pojdem kupit Lexus, lebo som na finaid, mam dlhy a pomaly nemam ani na chleba).

Pocas intenzivneho studia farmakologie (cough cough) som nasla v novinach reklamu na 3dnovy sale event, a kupilo sa z toho dvojrocne ojazdene auto. Nanestastie je automatic, ale bola to taka dobra kupa, ze sme sa rozhodli, ze sa vzdame spojky. Tak sa teraz vytesujem, pokial nim nenaberiem stlpik na parkovisku ako tym autom pred nim (ale...bola tma, a bolo to dolu kopcom pri cuvani, kto to mal vidiet...).

Veci (z neba) padajuce

Najprv na mna padol stan, teraz na mna spadli zachodove dvere. Tyzden predtym, ako som sa sem nastahovala, zrutila burka strom, ktory skoncil asi meter od mojho bytu. Ocividne pritahujem padajuce veci. V asfalte je z toho stromu 2 metre dlha, meter siroka a 30 cm hlboka diera (To som ani nevedela, ze sa da). Vsimla som si ju, ked som ju presla Bradovym autom, zaco som bola promptne a laskyplne pochvalena.
Prave tuna pilia ostatne rizikove stromy. Ale ja sa nebojim - pekne som si hned vyratala, ze z tych ostatnych stromov ziadny nedociahne na moj byt, takze spavam kludne a pokojne. Ale spat k zachodovym dveram. Mavajte nad tym rukou, kolko len chcete, ale je to mierny problem. Nielen preto, ze je to byt pre dvoch ludi (a na takuto uroven intimity sa fakt este necitim... a dufam, ze ani nikdy nebudem), ale je to problem opravit. Preco? Vysvetlenie jednoduche:

Pohlad ktory sa vam naskytne, ked vojdete do bytu.

Landlord teta slubila, ze posle synatora, nech to opravi. Synator ma kluce od bytu. Zvoncek nefuguje. Tak uz mi len ostava cakat, kedy sa objavi a naskytne sa mu uz spominany pohlad. Neviem sa rozhodnut, ci to bude vo chvili, ked budem vystupovat zo sprchy alebo ked budem tronit na tamtom keramickom skvoste. Ako vsak pozeram na ocividnu tendenciu veci zhora padajucich na moju hlavu premudrelu, tipujem, ze budem pri sprche, s vreskotom do nej skocim, zatiahnem zaclonu a cele to na mna treskne. Najvyssi cas uzavriet zivotnu poistku.

Aspon tuna nemusim nahanat 6 centimetrove svaby (resp 6 centimetrove svaby nemusia nahanat mna) za kriku a vyskotu mojich 7mich spolubyvajucich, ktore ma ako jedinu biologicku nominovali za exterminatora. Strategiu som velmi rychlo doviedla do dokonalosti - kricala som najhlasnejsie zo vsetkych a zufalo dupotala, pokial neprisli chalani z poschodia pod nami.
I miss you, New Haven.

Zitka mláďenca príhodi a skúsenosťi

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi kopcami a siedmimi dolami, kde sa piesok lial a voda sypala, nebojacna Zitka sa do Sace na ortopedicke oddelenie na staz vybrala. Pripravena som bola dokladne, vsak sami uvidite.

Na uvod: velmi sa mi pacilo, som naozaj vdacna, ze si ma Roman s rodinou a cele ortopedicke oddelenie zavesili na tyzden na krk. A nielen zavesili, ale aj ma ucili, vysvetlovali a celkovo boli na mna uplne uzasni. Ja som sa im udatne plietla pod nohy, ale nedali to na sebe znat, a trpezlivo a s nadsenim mi vysvetlovali ktore slachy preparuju, ako spravne zasit ranu, alebo co vidime na kamere. Dokonca aj moja prva naozajstna ludska obet, starsi pan, ktoremu som cela spotena a roztrasena operovala karpalny tunel a zasivala ranu, sa tvaril veselo a spokojne - a to napriek tomu, ze spoza plachty pocul same:

"Nieeee, to musis jednym rezom! Joj, niee, to sijes nakrivo, to sa mu nezhoji!"
"Romaaaaan, niee neprestrihavaj mi ten steh, prosiim, ledva som ho spravila.."
"Zita, vsak hen jaky je krivy, prerobit *smyk noznicami*"

Nastastie som dotycneho pana nevidela po tom, ako mu prestala ucinkovat lokalna anesteza a zacal citit tie extra piercingy co som mu vyrobila na dlani. (Len pre zaujimavost, DHMC - nasa 'fakultna' nemocnica - si za carpal tunnel release uctuje $4858, a doktor so sestrickou stoja $4625, cize $9483. A to este patrime k lacnym nemocniciam. Ale o tom inokedy.)

Do a z 'roboty' ma vozili lekari, vsetci na mna boli zvedavi, poukazovali mi Kosice a okolie, byvala som u skvelej babicky Romanovej manzelky, ktora mi vzdy nachystala obrovske ranajky a vzdy ma poobede cakala s kavickou...no, bodaj by aj moje staze o rok v americkych nemocniciach vyzerali podobne :)

Opis mojich dojmov je na 'objednavku', takze ak sa niekoho dotknem, alebo dakomu nebodaj vyrobim neprijemnosti, dopredu sa ospravedlnujem (aj ked moj blog ma stalu citatelsku obec o velkosti asi 2 ludi). Porovnavat az tak velmi nemam s cim, ale niektore veci mi tak udreli do oci, ze dodnes vidim rozmazane ;) Vsetky sa tykaju workplace safety. Ale nebudem predbiehat.

1. Kapitola: Vychodoslovenske privitanie
Spoluziacka zo strednej raz bola robit projekt niekde na vychodnom Slovensku. Ak si to dobre pamatam, chodila z domu do domu s knazom, a robila fotky. Vsade ich vrelo privitali a pozvali dnu na stamprlik, takze po tretom dome jej bolo veselo, po piatom zacali tie fotky byt velmi zaujimave, a od siedmeho si nic nepamata. Tymto ju pozdravujem a podavam podobne hlasenie: Romanova rodina ma privitala naozaj vrucne, poobjimali ma, nakrmili ma, pripili ma - proste, ako keby sme sa roky poznali. Po asi siestom pripitku na slovensko-americke vztahy, skombinovanom s jet-laggom a tym, ze som za posledny rok schudla asi 5 kg, ej, veru mi zacalo byt barzo dobre. Nastastie uz bolo treba odist, tak snad som si, light-weight, hanbu nespravila.

2. Kapitola: Skleroza
Najdi 5 rozdielov:




Ano, Zitka samozrejme naklusala v slusivom modrom kostyme a tmavej bluzke. Vykracovala som si smelo, v style "hlavne sa nestrapni". Hned pri vchode nemocnice mi promptne svitlo - ale nanestastie neskoro - ze na Slovensku vsetci doktori chodia v bielom. Odjakziva. Nastastie ma zachranila vrchna sestra ortopedickeho oddelenia a pozicala mi biele pradlo.

Digression: V USA sa okrem kostymov pod bielym plastom nosia takzvane scrubs (to maju ti ostatni dvaja na tej americkej fotke), co sa na Slovensku pouzivaju hlavne ako operacne pradlo. V USA su neoperacne scrubs roznych farieb a vzorov, biele som este nevidela. Od svetlo modrych po motylikove, s roznymi strihmi nohavic a vystrihmi (teda, vsetky su viac-menej vkusne, ale rozne: vystrihy do V, alebo stvorca, asymetricke, pasik vzadu na chrbte, rozna dlzka, normalna modna niche). V niektorych nemocniciach sa ale uz na tie motyliky a sloniky nastvali, a tak napr. v Yale New Haven Hospital sa rozhodli (typicky americky) miesto napomenutia tych, co to prehanali, zjednotit vyzor, a tak prinutili vsetkych zamestnancov vysolit $ na standardne oblecky. Este som tu nadheru nevidela, toto mam z druhej ruky, stazoval sa mi byvaly spoluziak.

Digression 2: V Kosiciach prave otvorili state-of-the-art centrum: Vychodoslovensky ustav srdcovych a cievnych chorob (VUSCH), ktory mi s hrdostou ukazali. Budova je krasna, novucicka, saly moderne a pekne. Ak tam niekedy pojdete, vsimnite si tie obrazky usmievajucich sa doktorov, co im visia ako dekoracie na stenach - su to obrazky z USA (alebo zapadnej Europy), lebo doktori aj doktorky maju pod bielym plastom kosele, kravaty a bluzky (Ano, trenujem svoje observational skills).

3. Kapitola: Bezpecnostny trening
Nejakym neznamym zasahom osudu bol cas mojej tyzdennej staze prave v case, ked stazovali medici z Kosic. Takze som s nimi bola poslana do poslucharne vypocut si uvodne slova a popodpisovat zmluvy. Skoro mi oci vyliezli z jamiek, ked sme preberali poziarne pravidla: "V nemocnici mame dve unikove schodiska, hlavne a to druhe. To druhe sa konci zamknutymi dverami, od ktorych nikto uz roky nema kluc, tak prosim, bud utekajte po hlavnom, alebo potom na prvom poschodi treba prebehnut cez chirurgiu," oznamila pani s kludom partizana. Ostatni medici ani okom nemihli. Mne zacali pred ocami behat tie milionove sumy, ktore by som od nemocnice vysudila, keby sme boli v United States of Awesome (to by sa hned lahsie platilo za to moje studium). Totizto, aj ten najposlednejsi intrak a podnajom, na ktorom som tam byvala, musi mat 2 unikove vychody. Jedno je vacsinou normalne schodisko, a druhym su tie uzasne kreativne kovove konstrukcie zvonka. Alebo na intraku stale odomknute dvere do cudzich izieb, cez ktore sa da prebehnut na ine schodisko. Kamaratovi v prenajatom dome nad dvermi von svieti "EXIT" sign, aby sa nahodou nestratil. Ja nechcem strasit, ale predstavte si niekto tu evakuaciu pacientov z viacposchodovej nemocnice s iba jednym funkcnym unikovym schodiskom. A pritom staci zohnat zamocnika alebo dakoho kto aspon tie druhe dvere otvori.

Kapitola 4: Urazy na pracovisku, nase oblubene 'needlesticks'
Pred tyzdnom sme o tom mali na nasej medschool prednasku. Totizko, moje 'riziko povolania' su needlesticks a blood/bodyfluids exposures. Tj parkrat za zivot sa porezeme skalpelom alebo pichneme infikovanou ihlou alebo nam splechne krv do tvare.

Rutinna operacia v Saci. Chirurg nechtiac porezal sestricku skalpelom.
V mojej hlave som uz videla toto:



Ospravedlnil sa, povedal jej, nech si to vydezinfikuje. Sestricka bleskovo oplachla ranu, nasadila rukavice a operovalo sa dalej, s poznamkou: "Snad nema AIDS." (no dobre, v reali to bolo o dost vtipnejsie, ale respektujem patient privacy, no). Neviem, ci sa to nejako riesilo potom, ale ak to tou poznamkou haslo, tak to je zle nedobre. Neviem, ako to bude vyzerat v praxi v nemocnici (napisem, ked sa porezem), ale instruovani sme takto:

Vymyt, umyt, vydrhnut, vydezinfikovat, odrezat prst. Panika, panika!
No dobre, tak nie, ale treba incident reportovat, vypise sa zapisnica, prestuduje sa pacientov spis, pacienta aj porezaneho poslu na rozne testy. Ziadna sranda, totizto o polovici pacientov, co infikovali lekarov Hepatitidou C, nikto nevedel, ze Hep C maju - prislo sa nato az po testovani prave kvoli porezaniu doktora. Porezany to ma navzdy zapisane vo file, aby sa to dalo sledovat, a aby sa o tom vedelo.

Sance, ze sa clovek infikuje zavisia od typu operacie (povrchova, vs hlboka), instrumentu (duty -ihla, vs plny - skalpel), hlbky rezu a milion inych veci. Preto incident treba nahlasit, aby to niekto, kto tomu rozumie, vedel dobre vysetrit. A aby sa nasadili lieky, co znizia pravdepodobnost infikovania porezaneho. Neviem, ci to dana sestricka nahlasila, a ci sa to na Slovensku nahlasuje a spisuje, v tomto ma kludne doplnte. Len mam pocit, ze v USA by z toho bolo ovela vacsie halo.

Kapitola 5: Olovene plaste
Pri ortopedickych operaciach sa obcas zvykne pouzivat fluoroscopy, tj nieco ako Roentgen (X-ray) v realnom case - da sa skontrolovat pozicia skrutiek a kosti. Az nato, ze to vsetkych oziari ako taky Cernobyl :) No, zas az tak nie, ale odpuste mi, prave tri dni v kuse pocuvam o tom, ako vsetkymi tymi CTckami, fluoroskopiami a inymi zakrokmi chudakom pacientom zvysujeme riziko rakoviny. Posles pacienta na CT hlavy, brucha a panvy, bum, hned mu das davku rovnu 1200 nasobku davky X ray hrudnika. Takze nam teraz vtlkaju do hlavy, nech neposielame vsetkych a vsetko na imaging. Jednak je to drahe, a po druhe, su to davky, ktore zas az tak vtipne nie su. Vsak pocitajte so mnou. Ked sa lieci rakovina, ako priklad nam uviedli davku radiacie 2 Grays na jedno sedenie (tych sedeni je samozrejme viac). Najmodernejsi fluroskop vam da 0.02 Grays/min, tie starsie aj 0.05 Grays/min. Takze zapneme masinku na 40 - 100 minut a chudaka pacienta nielen operujeme, ale mu aj 'liecime' rakovinu.

Ale spat do Sace. Veci, ktorym uplne nerozumiem, tych sa bojim. Radiacia je jedna z nich. Takze ked pocas operacie prisunuli k pacientovi podozrivo vyzerajucu masinku,


nevedela som vtedy sice, co to presne je (teraz som uz mudra - fluoroskop), ale ked Xray tech zavelil obliect olovene zastery, mazala som sa obliect. Nieco mi vsak chybalo - kryt na krk. Vedela som, ze take cosi existuje, lebo ked robili Xray nasmu kocurovi, veterinar mi dal aj ten kryt. No, ale ked neni, tak neni, nervozne som postavala a rukami sa nervozne drzala za krk (smejte sa mi, kolko chcete, thyroid je jedno z tkaniv najcitlivejsich na radiaciu, a hocico, co je medzi nim a zdrojom ziarenie sa rata. Ved aj pri Xray chrbtice stavaju dievcata chrbtom, aby im oziarili prsia co najmenej (teda aspon dufam, ze stavaju, mali by), lebo aha:


No, ako si tak nervozne stojim s rukami na krku, medici sa na mne uskrnali...ale ja sa ozarovat zbytocne nenecham. Ale odbocme od mojej paranoje...kusok odo mna sedeli sestricky bez zaster a veselo sa bavili, ani nezaliezli za stenu...raz dokonca operater ani sestricka nemali plaste. Ako fajn, ja som paranoidna, a ani pacient nemal oloveny kryt, ale tito doktori a sestricky su ozarovane denno denne...ja by som na ich mieste pouzila manever, ktory som odkukala v Yale New Haven ER, ked jedna sestricka tak utekala schovat sa, ze mna a spoluziacku skoro zvalcovala - totizto bola tehotna. Toto bude moj 'signature move' :)

Ked som sa v piatok bola pozriet do VUSCH, tam tiez pouzivali flouroskop, a vyfasovala som nielen oloveny plast, ale aj kryt na hrdlo (moj thyroid pozdravuje a dakuje) a specialne okuliare. Tak by to malo byt aj v Saci. Nikto sice neprinuti doktorov a sestricky, aby to nosili, ale bolo by dobre, keby to tam aspon bolo. Aspon by nikto nemohol od nemocnice vysudit milio...jaj, pardon, zasa som sa nechala uniest tym systemom, kde sa za vsetko sudi. O tom chlapovi, co nastavil auto na cruise control (automaticke udrziavanie rychlosti), odskocil si dozadu navarit kavu, na prvej zakrute havaroval, a vysudil za to tazke prachy (lebo nebolo napisane ze ked nastavis cruise control, musis ostat za volantom), ste poculi? Aj by som si tak skolu financovala, ale ked mna take idiotiny nikdy ani nenapadnu. Macku susit v mikrovlnke...to koho kedy... ale zas odbocujem.

Kapitola 6: Operacna miestnost, umyvanie ruk
Nech mi nikto z manazmentu nemocnice nehovori, ze niesu peniaze na klimatizaciu. Na uvodnej bezpecnostnej prednaske som skoro zmrzla, ale zato na operacnych salach bola totalna sauna. Aby sa tam ako-tak dalo existovat, boli okna otvorene dokoran. Zhrozena sestricka pri mne zabila molu, co vletela dnu - keby sadla na pacienta, ranu, alebo sterilne instrumenty, bol by problem. Okrem toho stat v tom sakra teple nahodena v operacnom pradle, olovenom plasti, sterilnom plasti, rukaviciach, ciapke na hlave a rusku na ustach - ja som myslela, ze umriem, a to som tam len stala. Z chudakov chirurgov a sestriciek sa lial pot, naozaj neviem, ako to vydrzia, klobuk dole. Ja som bola uplne hotova, ale zocelena preletmi cez parizske letisko CDG (code name: sauna), ked som byvala hore cca 48 hodin v kuse (tak nejak si predstavujem peklo), na nohach som sa udrzala podstatne dlhsie ako dvaja medici, co boli na stazi so mnou. Dievcina sa zobrala domov okolo 2hej, chalan drzal do stvrtej, a ja so zatatymi zubami do zaverecnej - 7mej vecer. Ale robit tak cele leto, v takom teple, ja by som fakt asi umrela. Este raz, klobuk dole. Tipujem, ze v USA by doktori jednoducho odmietli v takom teple operovat, citujuc zvyseny risk infekcie, nesustredenost, dehydrataciu a tym padom horsie vysledky. Pacientov (tj zdroj prijmov) by s usmevom poslali do inej nemocnice a manazment ich nemocnice by s chvostom medzi nohami tazko zhanal nahradnych operaterov, teda by musel saly promptne vyklimatizovat.

Apropo, vstup na operacnu salu. U nas v nemocnici sa najprv musite zucastnit kurzu umyvania ruk. Smejte sa kolko chcete, nie je to vobec lahke. Nastriekaju vam na ruky az po lakte cosi, co je vidno iba pod UV fialovym svetlom, a poslu vas umyt ruky. Spoluziaci drhli, drhli, za nechtami, pod nechtami, na dlaniach, hnusnu spinavu ciaru zivota, drhli ako besni, a furt sa nie a nie zbavit tej gebuziny co na nich nastriekali. Kamoska si milimetrovu ranku na ruke rozsuchala asi na centimeter - totizto, kto uplne vsetko z ruk nezmyl, neabsolvoval by kurz a na operacku by ho nepustili. V Saci na taketo srandy nastastie nemali cas ani ludi:) Moje ruky pozdravuju a dakuju!

Takze co som sa naucila - myslim, ze som paranoidna. Kazdopadne, do prace by som nosila topanky, ktorymi sa daju vykopnut zamknute unikove dvere, a vlastny oloveny sal na krk. Kde su ti odborari, ked ich clovek potrebuje?

Na zaver este raz dakujem vsetkym, co mi dovolili motat sa im pod nohami, a krasne sa o mna starali - najma Romanovi s rodinkou, ale aj celemu osadenstvu nemocnice, od pacientov, medikov, administartivnych pracovnikov, cez sestricky az po doktorov.

Bolo mi super. Dakujem.

Pohoda

Ak ste v zahranici, mozno neviete, co sa stalo. Na hudobnom festivale Pohoda na Trencianskom letisku minuly tyzden pocas koncertu zavalil najvacsi stan cca 2000 ludi. 1 zomrel, 3 boli v kritickom stave, asi 60 stredne a lahko zranenych.

A kde asi tak bola Zitka? Ano, hadate spravne, samozrejme v strede daneho stanu. Totizto sme s kamaratmi spojili mudre hlavy dokopy, a pred bliziacou burkou a bleskami sme sa utekali skryt pod najvacsi a najstabilnejsi stan v celom areali.

Premyslene sme to mali perfektne, az nato, ze nam to cele na tie nase mudre hlavy padlo.

Short story:
ani mne ani nikomu z kamaratov sa nic nestalo, a nikoho som svojim 'zachranarskym' 'umenim' nastastie nezamordovala.

Long story:
Nepamatam si, preco som sa zrazu pozrela doprava a hore, mozno za zvukom, mozno za vetrom. Nieco v style: "Jeeej, aha, ako tu plachtu ohybaaaaAAAAAAAAAAHHHHHH!!!"
Hned ako som si uvedomila, ze stan akosi naozaj ide padnut, a akosi naozaj ze mojim smerom, otocila som hlavu opacnym smerom hladajuc unikovu cestu, a skor ako som sa stihla pohnut, uz boli tie fesne 5 tonove nosne stlpy na zemi par metrov odo mna. A zachovala som sa samozrejme ako pravy zachranar, tj trhla som rychlostny rekord v zdrhani. Kluckovala medzi sokovanymi stojacimi ludmi a vybehla som zo stanu, skor ako 4tonova plachta stihla dosadnut na zem. Moja telocvikarka z gymnazia by bola hrda - na videu som si to odstopovala, za cca 4 sekundy som sa uvedomila, otocila a vybehla...totizto vazeni, I've got debts to pay! ;) tj kto tie moje pozicky na tu moju mudru hlavu posplaca ak nie ja ;)

Ked som bola vonku, otocila som sa, uvedomila som sa, a zbehla pomahat ludom, ktori nadvihovali plachtu, ktora medzitym dosadla na ostatnych pod stanom. Nasli sme chalana leziaceho vedla tyce, ako polomedik som si k nemu klakla (a nikto iny sa k tomu v tom soku aj tak nemal). Okolo stalo par ludi, ale nikto k nemu nepatril. Jedno dievca volalo zachranku, zatial co ja som zistovala, ako na tom bol (ak sa to tak v tom 'prave-ma-skoro-zabil-stan-a-neviem-kde-mam-kamaratov' stave dalo nazvat). Hlava krvava, oci otvorene ale nepritomne, v ustach krv, a chrcal. Mam sice zachranarsky kurz, aj som ludom 'zachranovala' dolamane kosti a potrhane svaly, ale to som vzdy mala so sebou vak plny uzitocnych (a inak sakra tazkych) veci typu kyslikova maska na tvar, odsavacka zvratkov/krvi z ust, c-spine collar na imobilizaciu krcnej chrbtice, obvazy, protisokove termo prikryvky...a tuto co...aspiruje tu krv z ust? (odsavaaackaa, kde siii) Mam ho otocit, aby mu ta krv z ust mohla tiect von? Ale co s krcnou chrbticou, vsak mu to taslo do hlavy. Je chrcanie 'efektivne' dychanie? Mam mu dislokovat celust otvorenim dychacich ciest specialnym manevrom co nehybe krkom? Ale ved ktovie co ma v tej hlave polamane a skade ma krv v ustach, co ked mu tym dislokovanim este viac ublizim?

No, tak som sa ho pokusila prebrat s tym, ze jednak to je vzdy krok cislo 1, a druhak, resuscitovat viem, pulz mal silny a dobry, a urcite mam este take 1-2 minutky co este mozog nie je v ohrozeni, takze skor ako mu dislokujem usta, mozno sa sam preberie, zacne lepsie dychat a nic okrem tej rany do hlavy mu snad nebude. Totizto zacal trochu hybat ocami. Par sekund som sa mu prihovarala, potom nanho hucala, stipala ho nad plecom - a zacal zmurkat, pozerat, chrcal uz menej, a zacal sa silou mocou stavat. Ja som ho tlacila na zem a vysvetlovala mu, ze musi ostat lezat, sanitka je na ceste. Nechapavo pozeral, a ked sa stale snazil vstat, krkom aj chrbtom uz davno pohol, tak som ho nechala. Stale vyzeral nejako nechapavo...az jednu dievcinu napadlo prihovorit sa mu po anglicky. Bingo. Po slovensky nevedel ani jedno slovo :) Povedali sme mu, ze musi ist za zachranarmi. Na otazku preco mu babena povedala, ze ma rozrazenu hlavu. On sa neveriacky rukou chytil za hlavu, pozrel na zakrvavenu ruku, a nechal sa nou poslusne odviezt. Ja som este chvilu ostala pri stane, hladat inych, ale chalani behajuci okolo mi tvrdili, ze nikto uz pod stanom nieje, tak som sa otocila a isla prec, keby nahodou sa vietor zdvihol este raz a rozmetal by tie zbytky stanu este viac. Az vtedy som si uvedomila, ze mam ruky cele od krvi (snad chalan nemal AIDS...), a ze dost husto prsi. Ruky som si ani neutrela, bolo mi to jedno, so slzami v ociach som vytukala cislo na mobile a zavolala nasim, nech po mna prosim pridu, ze padol stan a som od krvi a neviem kde nikto je a prsi a vobec. Potom sa uz nedalo skoro nikomu dovolat, siete pekne kolabovali. A ja som len dufala, ze sa tomu chudakovi Anglicanovi nic vazne nestalo. V spravach potom o par dni niekde hlasili, ze mal krvacanie do stredneho ucha (to by vysvetlilo tu krv v ustach) a potom zas o dalsich par hlasili, ze ho prepustili do nemocnice v Anglicku.

Tak sa tesim, ze tu ranu do hlavy a moje nasledne 'zachranarcenie' prezil, a ja nemusim mat nocne mory s jeho zakrvavenou tvarou a otazkami 'co keby som vtedy spravila radsej toto, alebo tamto, mozno by to dopadlo inak...'

Bonusovy obrazok z Plus 7 dni:

Text pod obrazkom: Uboleny: Po chodbach premavali voziky s obetami. Mnohe nechapali, kde su.

Jasne, ze nechapal, to je ten chudak Anglican, urcite nielen ja, ale vsetci na neho po slovensky hovorili :)

Motorizovana hrozba

Trvalo mi 5 rokov, kym mi pretiekli nervy. Na vnutrostatne lety som zvykla nosievat iba moj slovensko-EU vodicsky preukaz. Tento zvyk ma velmi rychlo presiel minuly rok, ked ma nechceli pustit z New Yorku na lietadlo do Salt Lake City, lebo slovensky vodicak nema 'expiration date', tj nikdy nevyprsi. Podla nejakeho noveho americkeho zakona to nie je mozne, tj to nie je 'proper identification', hoci je to "government issued ID". Marne som im zufalo vysvetlovala, ze datum vydania bol 2006 a kedze bol rok 2008, sanca, ze by mi cerstvy vodicak medzicasom vyprsal je nulova. Tetuska potom obratila vodicak, kde boli rozne datumy z roku 2004 (2 rocna skusobna lehota), a vsetko samozrejme v slovencine (vsak sme v EU, naco je komu ID v anglictine, ze ano, pani europoslanci, ci kto tuto prakticku mudrost odhlasoval). Brad stal za mnou a mracil sa. Tete som vysvetlovala, ze na vnutrostatne lety netreba pas, a ze minule mi stacil len vodicak. Vytiahla som Yale ID, na ktorom nastastie bolo expiration date...v podobe polozosuchanej 'validation' nalepky. Teta na mna ganila, Brad na mna ganil este viac, bol zavolany supervizor, ktory jednym pohladom na mna a moju Yale ID usudil, ze nie som nepriatel statu a pustil ma na lietadlo. Nech mu to PanBoh na detoch odplati, fju, to by bol galakticky pru..problem, keby som sa na to lietadlo neprebila.

Na ceste naspat z Las Vegas sa to pekne zopakovalo, ibaze tentoraz supervizorovi nestacil vodicak v kombinacii s Yale ID, a tak to som uz zacala byt nervozna a pouzila nepriestrelnu logiku: "Ale...ale...ale z New Yorku ma sem pustili s tymi istymi preukazmi!" Moja argumentacna linia ma opat raz dostala na lietadlo, porazila som system, hura! fjuuu...

Dobre, tak do lietadla sa s tymi mojim peknym "durable and counter-feit proof" eurovodicakom uz trepat nebudem. Ale nemoze byt predsa uplne nanic, vsak je to vodicak EU, dokelu. A ked nim hybes, su tam semafory a auticka, a vobec, predsa vyzera ovela serioznejsie ako vsetky tie americke vodicako ubohosti, ktore sa daju sfalsovat na kolene.

Plan dobry, odkedy som dovrsila 21 rokov, v state Connecticut sa vsetkym bar bouncers moj vodicak lubil velice, pekne svetielkoval, mal EU hviezdicky, Zitka mala vystrih a tak sa vzdy do baru a k pivku dostala.

Tak som sa prestahovala do New Hampshire, a kedze v porovnani s tymi 18tkami v Dartmouth som uz prestarnuta vraskava jezibaba, usudila som, ze nebude problem obcas si zajst so spoluziakmi na pivo, najma ked sme vacsina okolo 25tky. Navyse do baru chodime vacsinou v pondelky po testoch a teda vyzerame zhruba na 40.

Chyba. Totizto v New Hampshire musis vzdy mat so sebou pas ako imigrant, a nato, aby ti predali alkohol, musis mat americku/kanadsku driver's license, alebo uz spominany pas. Vzdy som sa pokusila s usmevom a vystrihom vysvetlovat, ze predsa nemozem mat so sebou v bare pas s vizami, ktory ked stratim, som v kybli. V supermarkete na mna vzdy volali supervizora, ktory ma s mojim eurovodicakom a pivom a vinom nechal s prizmurenym okom odist. Ale v baroch to bolo horsie. Ked sa nas na ID nepytaju a bez slova nalievaju, je to v poriadku. Ale ked si ID vypytaju, a zbadaju tu ruzovozelenu nadheru v slovencine, vacsinou mi moje objednavane pivko zatrhnu, a tak tam sedim s otrcenou hubou a mineralkou a sledujem ako spoluziaci stahuju $2 margaritas on special.

Minule sme ale mali rezervovanu jednu celu miestnost pre med school only party. Dorazila som tam 22:05, prisla casnicka, objednali sme si pivo, dala som jej eurovodicak aj Dartmouth ID. Ked sa vratila, z vyrazu bolo jasne, ze zas budem sediet nasucho. Lenze mi bolo oznamene ze podla zakona nemozem byt v bare po 22hej hodine. Toto sa mi fakt este nestalo - pretoze vsetkym je jasne, ze mam 23, len nemam pri sebe pas. Spoluziaci sa chceli ist hadat s casnickou a manazerom, ja som mavla rukou (don't shoot the messenger, oni tie konske zakony nepisu), povedala im, ze staci, ze sem uz nikto z med school nepride a dany bar tym strati 400 zakaznikov. Odisla som domov, vyzurit sa a porazena vybavit si ten poondiaty americky vodicak.

Pretoze medzinarodni studenti su nebezpecenstvo najvyssieho kalibru, bolo treba sa odtrepat do hlavneho mesta, Concordu, hodinu cesty autom. Tak sme sa 10ti medzinarodni Dartmouth studenti pozbierali, pozicali jedno mega auto a naklusali do Concordu, kde sme tetusky ohromili tou nasou plejadou cudzojazycnych vodicskych preukazov a tym padom zablokovali cely office. Vision test spocival v precitani radu pismen po pozreti do masinky, written test fungoval tak, ze sme si vsetci pekne radili (rozumej, ja som radila im, pretoze ako jedina som mala nastudovany driver's manual a vdaka med school trenovanej pamate v kombinacii so zdravym rozumom som si ho cely pamatala naspamat). Potom ostavalo uz len podplatit spoluziaka aby mi pozical auto na driving test a donutit Brada aby so mnou trenoval parallel parking do kopca.

Na road test som prisla v aute, ktoremu nesvietili zadne svetla, svietila varovna kontrolka, nefungovalo zamykanie dveri a bolo registrovane v state Arkansas. Moja druha alternativa bolo Bradove auto, registrovane v Kanade, s rychlostami v km/h, nie mph, ktoremu pre zmenu idu ovtorit niektore dvere len zvnutra. Vyhral to Arkansas, lebo som nevedela ze mu svetla nesvietia. Inymi slovami automatic failure.

S velkym usmevom a malou dusickou som zaparkovala pred NH Department of Safety, division of motor vehicles, situovanych v shopping mall hned vedla velkej grocery a laundry na druhej strane. Nad dverami bolo statne logo NH: Live free or die. Ovela viac "badass", ako napr take Idaho:


Sa neviem dockat ked budem mat auto a tento license plate, zi slobodne alebo umri - normalne "mor ho" na americky sposob. Samo Chalupka musi byt na seba hrdy.

Ale spat k mojmu (ne)pojazdnemu testovaciemu vozidlu. Naklusala do officu a dufala, ze to nebude test podla protokolu, tj ze na zaciatku nebude obhliadka vozidla s kontrolami svetiel. Nastastie som uja tak sokovala mojim slovenskym vodicakom a cudzim autom z Arkansasu, ze len sadol dnu a zavelil: ideme. Podla protokolu sa mal so mnou vozit vyse 30 minut, v meste, mimo mesta aj na dialnici, a okrem typickych veci sledovat ako pocas jazdy zapinam a vypinam radio/otvaram okna (ci to zvladas za jazdy bez toho, aby auto slo krivo a podobne).

V aute bolo teplo na nevydrzanie, a tak som ho len povozila okolo skoly, cez par semaforov a stopiek, a ked sme prisli, kazal mi zaparkovat predkom, takze ziadne paralelno-cuvacie zakernosti na mna neskusal. Bud to bolo tym teplom, alebo tym, ze predo mnou testoval dve babicky (v NH treba testy opakovat kazdych 5 rokov), ktore ledva chodili, ledva videli a ledva poculi. Takze ked videl, ze nielenze viem, kde a preco som, ktory je dnes den a ako sa volam, ale navyse aj zhruba soferujem, tak ma nechal na pokoji.

Ostavalo uz len nechat sa odfotografovat. Tak som sa vitazoslavne postavila pred fotak, zatvarila mudro a fotku mi ukazali na monitore:



Ta reku, ta toto nie, vsak mam vlasy vsade. Povedala som im, nech mi daju este jeden pokus, nech si tie vlasiska upravim. No lenze uprav si vlasy, ked si sla spat s mokrou hlavou...a nemas hreben ani zrkadlo. Ale tak, vsak som sikulka, to hniezdo na hlave som si opravila, hodila siroky usmev a cvak:


Vidiac, ze moja snaha neprinasa ovocie, kyvla som rukou, a tak mam nadhernu strapatu fotku c2, ale zato sa usmievam tak ako sa moze usmievat len niekto kto prave presiel testom na aute ktore by nepreslo ani len vstupnou kontrolou na srotovisko. Proste som super. Vysolila som $50, oznamili mi, ze moj nadherny vodicak mi pride o 2 mesiace, a zatial mi dali temporary ciernobiely papier:

Nezartujem. Uz sa neviem dockat, ako na mna budu v bare ganit ked im toto ukazem. Lebo toto som si urcite nenakreslila sama fixkou na dake lajstro papiera, nieeee.

Oda na Zitku Celebritku

V ramci hesla "Pacim sa si, mam sa rad", rozhodla som sa napisat dlhoocakavany oslavny prihovor na temu: Preco som skvela.
(Pre tych zvedavych, nie, urcite to nema nic spolocne s tabletkami ktore papkam pretoze vychodoeuropsky zaludok a juhoamericke speciality sa nemaju v laske.)

Takze, som uzasna pretoze:

1. Som slavna

ano, bola som v Top Story, tj hlavnych spravach v novinach:



2. Som talentovana, alebo: som sama prstom nakreslila, aha mamiiii:

(...a aj keby sme mali iba jeden stetec na morku, ktorym malovala spoluziacka, aj tak je malovanie prstom 'legitimate medium of expression', to jest uznavana maliarska technika)


3. Som atraktivna

(no nezalubte sa)


Blond hriva je vec uzasna. Okrem toho, ze lupiny, sediny a fuzy nie je vidno, je to doslova magnet na opacne pohlavie. Spojte to s necakanou iluziou inteligencie (studium mediciny), atraktivnou vychodoeuropskou anglictinou (mailorder brides, anyone?) a vyrazom, ktory ctitelom 2x starsim a 2x nizsim odo mna jednoznacne signalizuje moj zaujem o ich osobu (ano, pozeram sice na uvarene kura, ale vyraz je to ten isty):


S radostou (hrozou?) zistujem, ze ked ma medicina prestane bavit, kludne sa uzivim ako trophy wife, najma ked na chlapov pride kriza stredneho veku. A nekecam do vetra. Mohla som byt 'princezna' pre jedneho doktora. Druhy mi chcel kupovat auto. Biznismen z Tuck ma chcel cez vikendy vodit po Juznej Amerike a Europskych velkomestach. A profesor matematiky, ktory obhajil PhD skor ako som sa narodila, vyzeral, ze na hodinach tanga zabije hocikoho, kto sa opovazi chciet so mnou tancovat. Moj povodny vyraz sa potom meni na vyraz hlbokeho zaujmu:



Ten si potom vsimnu spoluziaci (obcas sa sice rehocu v kute na mojom trapeni) a nasleduje zachranna akcia, krycie meno: zdrhaaaame!

Mam viacero teorii ohladom mojej atraktivity.

Je mozne, ze Hanover je paza pazuca, a teda bud nie je velmi z coho vyberat, alebo to dotycni pani uz skusili na vsetkych ostatnych dievcinach/vedia, ze ich ako cudzinec nebudem hnat na sud.
Druha teoria je, ze skusky kazde 3 tyzdne sa blahodarne prejavuju na mojej pleti, kvalite ucesu, vybere oblecenia a kruhoch pod ocami. Tj, vyzeram na 40. Odborny poradca z Kanady suhlasil, a ochotne ponukol dalsie vysvetlenie: som vraj taka vysoka, ze na mna poriadne nedovidia. Odborny poradca bol expresne poslany do pr... do Kanady, scasti kvoli tomu, ze jediny, komu som sa za posledny rok pacila a kto mal menej ako 35, bol jeden slepy prospective student. Po zvereni tejto doteraz utajovanej informacie sa odborny poradca od huronskeho rehotu zvalil pod stol, a mne nezostalo nic ine, len mu odkazat, ze mi ani auto nekupil, ani si ma nevystrihuje z novin a nevypisuje mi o tom creepy mejly, a ani neni americky obcan, takze ak chcem zelenu kartu, musim si ju vydobyt sama. Rehot utichol, a bolo mi odporucene zosobasit sa so spoluziackou v Massachusetts.

Myslim, ze som skvela najma preto, ze som ho este nezamordovala.

The end.

Anatomical Gift Program Memorial Service

V pondelok prvaci na medicine zorganizovali tradicne podakovanie rodinam darcov tiel. Anatomiu sme mali od minuleho augusta do tejto jari. Co sa dalo v ludskom tele rozobrat, to sme rozobrali. Kazdy stol mal cedulku, aby sme vedeli, kolko mali rokov a naco zomreli. Od rakoviny v 45 po Alzheimera v 103. Vsetci mali krasne ruzove pluca (nefajciari, a navyse vzduch v New Hampshire je krasne cisty - to som v Prahe nevidela), zopar babiciek malo nalakovane nechty, nikto nebol obezny. Bolo vidno, ze to boli ludia, co sa o seba starali.

Kazdy stol s mrtvym mal utesnenu oznacenu skatulu (kam sme postupne pridavali organy), aby sa vedelo, co komu patrilo, a pozostali dostali popol svojho rodinneho prislusnika. Vsetko, co sme vypitvali sa spalilo. (Celkovo trochu iny pristup k pozostatkom ako tie erarne vedra s prastarymi organmi v Prahe). Co je zaujimave ale je, ze kedze mozgy pitveme tento semester, tie sa nepalila spolu s telami. Veduci pitevne mi vysvetlil, ze z mozgov aj tak nie je ziadny popol, takze na tom nezalezi, pre rodiny je dolezitejsie uzavriet tuto kapitolu a babku/dedka/otca/syna si pochovat. Takze, ako Egyptania pri mumifikovani, na mozgy 'kasleme'.

V rocniku nas je 80, boli sme rozdeleni do skupin po 4och, kazda skupina dostala 1 telo. To znamena, ze na 1 polku tela sme boli dvaja. A makali sme. V Prahe nas bolo na 1 cerstve telo cely kruh (15 ludi), takze tam som za cely semester vymenila cepel skalpelu asi 3 krat. Tu bolo treba cepele menit kazde poobedie. V Prahe pustili ku kostnej pilke tak dvoch, troch za semester, tu sme kostny prach pravidelne zotierali z okuliarov. Zistila som, ze na klieste nemam silu, ale zato praca s dlatom (tusim sa to tak vola) a kladivom mi ide. Pinzetu a noznice sme vsetci na zaciatku drzali ako hotentoti, ale kedze v labaku bol 1 profesor na 8 studentov, velmi skoro sme boli pouceni, ze ak to takto chytime na chirurgii...bude zle nedobre.

V porovnani s Prahou, pitvali sme ovela viac, jednak tym, ze sme boli dvaja na polku tela, a druhak tym, ze sme isli ovela viac do hlbky. Takisto sme pitvali cele 2 semestre, nielen pocas 'pitevneho tyzdna' a obcasneho okukania organov na cvikach, takze sma mali ovela viac 'hands on' experience. Tela sme mali k dispozicii 24 hodin denne, takze ak sa dakto chcel ist ucit, mohol si kodom odomknut dvere. Ja na to nervy nemam, ale pred skuskami boli spoluziaci casto v labaku celu noc. V labaku sme takisto mali obrazovky s prierezmi, CT, MRI a angiogramami. Nakolko ja mam velmi chabu 3D predstavivost, tie extra 'hands-on' hodiny v pitevni, obrazky a prierezy na stenach a obrazovkach a profesori co boli stale k dispozicii mi velmi pomohli. Klasika: viac penazi, vyssia uroven.

Ale aj atmosfera v labaku bola ina ako v Prahe. Cele to bolo viac uctive, aj ked sme tela 'dorozoberali' ovela viac tu. Nasa prva uloha po prvom labaku bolo napisat esej o tej 'experience'. Decka pisali basne, niektori kreslili obrazky. Ja som ako vzdy napisala riadnu koninu, ale nastastie toto vsetko ostane medzi nami spoluziakmi.

Neviem, ci to bolo tym, ze sme tu starsi (nie 18rocni ako v Prahe), alebo ze sme kazdy mali 'svojho' cadaver, alebo tym, ze sme stale boli pod dohladom profesorov, ale decka boli vyrovnanejsie a uctivejsie. Ziadne fotky s telami, ziadne promenadovanie sa s koncatinami po labaku. Ako som po Prahe prisahala, ze svoje telo v zivote nedam na vyskum alebo pitvanie, teraz som si to mozno rozmyslela. Az na ten mozog. Celkom rada by som, aby odpocival v pokoji so mnou. No, uvidime, do 103 mam casu dost.

Na tom memorial service boli vsetci profesori anatomie, a vacsina prvakov. A samozrejme, placuce rodiny, najma ked sa citali listy od rodin. Po service, kde spoluziaci spievali, hrali na klaviri a husliach a zapalili sviecku za kazdeho darcu po precitani jeho mena, sme rodiny pozvali na recepciu, na ktoru sme vsetci povypekali kolace. Rodinni prislusnici sa s nami porozpravali, myslim, ze boli radi, ze sme si darcov takto uctili. A na niektorych bolo vidno, ze su velmi radi, ze konecne mozu tuto kapitolu uzavriet.

ja a moja 4 clenna anatomy group

Six Flags New England

Po skuskach sme sa rozhodli ist do 'amusement' parku. Six Flags, 2 hodiny autom od nas. Myslim, ze uroven mojho 'amusement' je krasne vidiet na tejto fotke:

Ano, skoro som sa pototo od strachu. Spoluziaci mali spokojny usmev na tvari a ja som vrieskala, a cez slzy sialeneho smiechu som kliala ako kocis, az sa okolosediaci 'spolutrpitelia' vsetci na mne zabavali. Toto bol totiz moj prvy raz v ozajstnom rollercoaster parku.

No ale aby ste sa mi nesmiali aj vy, tak vam zopar tych veciciek ukazem:

Mind eraser. Visis za chrbat, nohy vo vzduchu nad zemou. Tato nadhera ma nielen minimalnu vysku (140cm), ale aj maximalnu (198cm), aby sa vam nozicky niekde nezachytili a neutrhli.

Flashback. Vola sa tak preto, ze vas vytiahnu do vysky 12.5 poschodi (50m), spustia...a potom si to date esteraz, pre velky uspech, ale smerom dozadu. Takze pekne chrbtom dole a nevidite kam vas to otoci alebo hodi.

Vidite tu bielu krasu v pozadi? To je prosim pekne DREVENA nadhera povodne z roku 1927. Takze vas vytrepu a posadia do dacoho, co si len tak stoji vonku vyse 80 rokov, v tom nasom -40 az +40 pocasi, ktovie ako obzrate termitmi.

Par dni predtym sme mali prednasku o vestibular system (system rovnovahy v uchu) a profesor nam vysvetloval, ze dovod, preco su tieto drevene nadhery tak hrozostrasne, je ze ten vozik skace, cele to hrkoce a kyvoce sa, a tym padom mozog nezvlada spracovat vizualne a rovnovazne podmety, vzda to, a vidis rozmazane.

Vsak sme medici, tak sme to skusili. Ja som bola tak vystresovana, ze veru neviem, ci som videla alebo nevidela rozmazane, ale hrkotalo to naozaj otrasne, az tak, ze ked sme stade zliezli, trocha sme sa motacali a skoro sa povracali. Vrelo kazdemu odporucam.


Ale absolutne zlaty kliniec programu bolo, ked ma vytrepali na ten uz spominany Flashback (fakt som sa bala, z vysky 12.5 poschodi dole kopcom rychlostou 90 km/h najpr tvarou a potom chrbtom dole), a ked sme stade vystupovali, moj...ako sa vola, to co ta drzi v sedadle? No proste moje ojo sa zaseklo. A spoluziaci na mna pozreli, pokrcili plecami, a ze: Zita, no, si tam zaseknuta, asi si to pekne zopakujes. Tak my ideme, cau, pockame ta dole!

Spiny smejdacke, rehotali sa ako kone, a fotili si ma (sledujte ten polosialeny strach v ociach), ako som v uplnej panike (no no NOOOO, heeEEEEELLP, I'm stuck, nOOOOOooooOOOOOOOOOO, I don't wanna go again, nononononoooo *@$!&* !!!!!) zufalo kricala, nech ma dakto zo zamestnancov oslobodi.

Skoro som tie skodoradostne potvory dorazila, ked ma zamestnanec vyprostil.
Po spominanej dozivotej traume ma vytrepali este na zopar sialenosti, a v duchu som dakovala vsetkym svatym, ze najvacsia atrakcia parku je v rekonstrukcii. Totizto ta sa tyci este dalsich 20 metrov nad najvyssimi rollercoasters a ide sa na nej rychlostou 125 km/h. A to by som uz asi fakt neprezila.

Cele sme to zakrocili na jednej z mala atrakcii, na ktorej vynimocne nikomu nehrozil infarkt.
(mily pekny zlaty kolotoc z roku 1909)

The End

Idem si asi daco hrknut, rozjatrila som si mentalne traumaticke rany.

ano, ano, ano

Samozrejme, ze raz napisem daco o tom, ako to tu na medicine funguje (ahem, ahem).

Ak ste nedockavi, mozte sa medzicasom mrknut na http://www.youtube.com/user/DartmouthMedSchool

Jarne upratovanie

Po skuskach som vytiahla moje uz legendarne Shrek sortky (este mam hamburger teplaky, ale nechcem vas tolkou krasou sokovat naraz), pretoze bolo treba upratat.

Lebo vsak je jar, aha, normalne sa aj na jazere uz da kupat:

No dobre, koniec s blbymi vtipmi, toto bolo koncom februara. Totizto medici su tuna tak zadlzeni, ze nemaju na sprchy ani na chladnicky na pivo (ale na to pivko sa vzdy daky dolar najde).

Vsetko sa topi, sice trochu snezilo 12. aprila, ale teraz vonku svieti slniecko, a teploty sa z nocnych pod nulou prehupuju do divokych 15 stupnovych horucav. Chalani behaju bez triciek (juch), dievcata v krataskoch a sportovych podprsenkach (tiez juch, tuna su vsetci pekne chudi), a Zitka v tricku, svetri a lahkej bunde, lebo zas nelubi omrzliny az tak.

Takze nastal najvyssi cas odlozit elegantne cizmicky a vymenit ich za jarnejsiu verziu.

Po styroch rokoch konecne byvam niekde, kde mame skrinky v kupelni, a tak som sa rozhodla, ze vsetko co do kupelne patri, do nej dam. K mojmu velkemu prekvapeniu som na roznych miestach v izbe a skatuliach a suflikoch nasla 5 balickov zubnej nite, 3 pasty, 2 kefky, 3 obrovske telove kremy, 2 kondicionery, 5 kremov na tvar, 7 maskar, 4 mini sad z hotelov, a strasny kopec inych damskych veci a flasticiek. Totizto, vzdy ked som nakupovala, hodila som do kosika dane veci, a ked som prisla domov, zistila som, ze ved este vlastne mam dost, a strcila to dakam do izby do skatule.

Povzbudena uspechom a vidinou usetrenych penazi, rozhodla som sa upratat si lieky. Prehrabala som sufliky, vsetky kabelky a vrecka na bundach. Vazeni, mam 2 teplomery, 6 baleni Paralenu, 4 Ibalginy, 3 Valetoly, Nurofen a zopar americkych verzii presne tychto istych liekov. 2 slovenskych Strepsils, a 2 americkych. 4 Infadolany, 3 Fenistily. Tatove lieky na zaludok (pozdravujem!).

Takze, mami, tati a Soni, ak vas zaujima, ze kam tie lieky z domu miznu, s hrozou som zistila, ze ich mam vsetky tuna v Hanoveri. V mnozstvach, ktore by dorazili aj slona.

Normalne sa bojim pokracovat v upratovani.

Crosscultural Comparison Update

Additional Data

Pred par dnami ma prekvapila pohladnica od Bradovej mamy, postmark 2.April. Zazelala mi veselu Velku Noc a meniny.

Takze Kanada:
muzi: 0
zeny: 1

Conclusion:

1. Mamy su kulturne vsade na svete.
2. Po zratani skore aj od minula je to jasne:
muzi: 0
zeny: 1.5
Nekulturni barbari su chlapi!

Meniny - crosscultural comparison

Chvilu to trvalo, kym som tuna vsetkym povysvetlovala, co to vlastne meniny su. A ze sa velmi dobre pamataju, pretoze som narodena den po Vianociach (ktore sa tuna slavia 25.12, nie 24), a meniny mam den po dni blaznov.

Bola som zvedava, ktora narodnost si to zvladne zapamatat, a tym padom to nie su totalni barbari.

Hypothesis:
Kanadan uz minuly rok nesklamal, a potvrdil, ze za Slovakmi zaostavaju nielen v hokeji (cough cough cough, asi sa zadrhnem).
Na Americanov frfle cely svet, takze ti zabudnu.
Medzinarodni, ti su kulturni, zvladnu.

Method:
2. Aprila som sedela doma na gauci, tvarila sa slavnostne, a oddavala sa cokolade (ako kazdy iny den, teda okrem slavnostnych teplakov)
Nasi mi zavolali na pevnu linku aby mi zablahozelali (prvykrat, co mi na DMS volali na pevnu), zdvihli spolubyvajuce, myslela som, ze to narusi moj socialny experiment, ale nastastie experimentalne subjekty su hlavy dubove.

3. April 00:01 am
Rozposielam email hlavam dubovym najblizsim, v ktorom ich sprdavam, a vsetkym pridelujem meniny v polnocnom kreativnom zachvate. Chiquita je Bibiana, pretoze to je skoro ako Banana. Adina je Liana, pretoze na Liane sa hojdal Tarzan a ine opice (znie to lepsie v anglictine, tj Ape man's swing, nastastie to babene nedoslo), a tak dalej. Brad je odteraz Hugo, 1. April, tak dufam, ze ked mu ja zablahozelam o rok, ze mu v tej kanadskej hlave svitne, ze aha, zajtra je 2. April...

Results:
Kanada: Brad: meniny 0:2. Bol pisomne oboznameny s filozofiou: third strike and you're out
Izrael: 0
Zimbabwe/Portugal: 0
USA: 0
USA/Japonsko: 0.5 (Bethany mi zablahozelala 1. Aprila. Ale aspon si spomenula. A zacala sa vyhovarat na 13 hodinovy casovy posun a ine hluposti)

Discussion/Conclusion:
Zitkina empirical evidence suggests, ze uncultured beasts (necivilizovanych zverov) je vsade na svete rovnako. Kulturni su jedine Slovaci, a scasti Americania zijuci v Japonsku.

PS. dnes mi upiekli cake. Nic netusiaca Zitka si upratuje izbu v podprde a zvodnych boxerkach so Shrekom (no a co, dievcenske spodare so Shrekom nemali, tak mam chalanske), pretoze v izbe je asi 150 stupnov (mam pod kobercom kotolnu pre celu New Hampshire. Inak si ten konstantne horuci koberec neviem vysvetlit). Na posteli ma rozhadzane pradlo: derave spodare a podprdy.
Fast forward 5 minut. Zitka si oblieka tricko, pretoze 6ty zmysel ma vzdy pravdu. Odklada poslednu podprdu do suflika. Zatvara suflik. A v tom prepad s kolacom a fotakom. Tesnotka :) Raz vam mozno ukazem moje zvodne boxerky. Teraz ale musim ist po vycerpavajucom kulturnom vyskume spat.

Pocuj, a nenudis sa tam?

Velkomesto Hanover s 8500 obyvatelmi je v skutocnosti Dartmouth. Dartmouth College ma 4200 undergraduates a okolo 700 profakov. Potom je tu este Tuck Business School, Thayer Engineering School, Graduate School of Arts and Sciences a nasa krasna jedinecna Dartmouth Medical School. http://dms.dartmouth.edu/about/information/dms_facts.shtml tvrdi ze mame 320 med studentov a 2200 profesorov. Nas je v rocniku 80, a rocniky su 4. je tu zopar ludi, ktorym to trva dlhsie ako 4 roky (vacsinou kvoli rodinnym alebo zdravotnym problemom), a potom je tu zopar MD-PhD (to trva 8 rokov). A s profesormi je to sice riadna presilovka (len na anatomiu ich na nas bolo 10 anatomov, a asi 5 clinical ludi), ale zeby az taka?! no, to aby som sa vratila ku kniham, glg.

Takze, spat k veci - ked byvam v dedine s 8500 ludmi a som v rocniku s 80...ci nemam ponorkovu chorobu? Ci sa nahodou nenudim?

Tak vam tu nasu 80 clennu triedu trochu opisem. Najmladsia dievcina ma 21, najstarsi chlap ma 31. Mame troch ludi, co boli v armade (americka, juhokorejska a izraelska), dvoch zenatych mormonov (obaja maju zeny a deti - jedno sa narodilo pred troma mesiacmi), jednu rozvedenu (ma 25). Od zaciatku skolskeho roka sa velmi vela ludi rozislo so svojimi significant others, ale 5 sa zasnubilo. Dokonca mame v triede jeden par zasnubeny medzi sebou (ale ti sa poznali uz dlho predtym). Potom mame 5 parov ktore prave teraz zacali spolu chodit. Uzasne sa o tom klebeti a stavkuje, ja som stavila ze vacsine to nevydrzi dlhsie ako 3 rocnik, kam to dotiahnu len s vypatim vsetkych poslednych sil a potom budu velmi radi, ze staze robime po celych USA a teda ked sa rozidu, nebudu musiet danu osobu vidiet a obchadzat kazdy den v skole. Najlepsie sa klebeti o mudrej hlave ktora momentalne chodi s vnuckou jedneho nasho profesora. To bude katastrofa o polroka. Nato, ze z chlapca bude o par rokov doktor ma seredne malo common sense.

Mame medzi sebou decka z Harvardu, Stanfordu, Yale, MIT a inych top skol. pilota, stand-up komicku, operneho spevaka, dve baletky, jednu gymnastku, havajskeho sampiona v surfovani, sampiona v golfe, byvalu chirurgicko-ortopedicku sestricku (inac super zenska, na Dartmouth Med School sa prihlasila len z recesie - preto, ze jedna postava zo serialu Grey's Anatomy chodila na Dartmouth), instruktorku tango, chalana z 13 deti (ano, irski imigranti), styria potetovani (chalan cely chrbat a ramena, druhy lytko, jedna babena krize, druha clenok - a jeden druhak ma celu ruku, tak musi nosit dlhe rukavy do nemocnice). Divoke usne piercingy divoke ma pat bab, a zatial som si vsimla tri prepichnute pupky. Ten spominany druhak aj tak vitazi na celej ciare, pretoze ked ide medzi pacientov, musi si vytiahnut piercingy z usi, z obocia a z pery. to si teda vybral profesiu, uz vidim tie nadsene babky (totizto, ked skoncime med school a residency, tak si to uz nebude musiet zakryvat). Dvaja gejovia a jedna lesbicka.

Medzinarodnych nas tu je ako hadov (teda, pomerne, v porovnani s ostatnymi americkymi med schools, pretoze Dartmouth je jedna z mala, co nam dava stipko). Kanadania minimalne 4. Ukrajina/Juzna Afrika, Zimbabwe, Zambia, Izrael, SLOVENSKOOO, Juzna Korea x 2, Azia x 3, daky ostrov v Karibskom mori, a ktovie koho some este zabudla.

New Hampshire je inac..fakt...uplne biely stat. Jedina farba/divne prizvuky sme tu my, studenti. A doktori v nemocnici. A zopar ubohych refugees z Afriky, ktorym v loterii priradili New Hampshire (fakt, utecencov si v USA pekne ferovo rozdeluju do kazdeho statu. A ani na nich frflat nemozeme, ze chudakov z Afriky strkaju do -40 zimy - pretoze sme so spoluziackou nad flasou vina po ohovarani Mugabeho (babka a dedko jej v Zimbabwe nemaju co jest) usudili ze drviva vacsina utecencov je z krajin teplych, teplejsich ako USA). Tak tu ti chudaci mrznu a strasia babky na ulici.

Dve dievciny z druheho rocniku sa k nam pripojili na jar - jedna kvoli tomu, ze jej az teraz diagnostikovali lupus, a druhej ochorel otec, tak sa na chvilu vratila domov starat sa o neho, kym nezomrel. Spoluziackinej 16rocnej sestre zistili leukemiu. Dalsiemu spoluziakovi pred mesiacom diagnostikovali rakovinu semennikov. Je to mlady svalnaty chalan, tak mu vsetci drzime palce, prognozu ma dobru kvoli tomu, ze si tu povestnu hrcku nasiel sam a hned utekal k doktorovi. Takze vazeni citatelia, povinne sa teraz vsetci poosahavajte, kludne aj navzajom, je to dobra prevencia ;)

Ale seriozne vazne, normalne som rada, ze som sice na hlavu, ale inak v poriadku. A to je bezne. 50 percent med students konci aspon na chvilu u psychiatra. Nie na navstevy a pokec. Na prasky. Tak sa tesim ake mnam prasky dostanem ja, aj ked si myslim, ze ja som prilis leniva nato, aby som sa scvokla. Uz davno som totiz prisla nato, ze ked si ocakavania nastavim do minusu, hned je to low stress environment a zivot je fajny. A navyse, ja si radsej kupim cokoladu ako prasky. Takze o mna sa nebojte. Bojte sa o mojich pacientov :) A ano, mam malpractice insurance. Takze ak dakeho neboraka zamordujem pocas mojich studii, mami, tati, nebojte, plati to Dartmouth Medical School a nie my :) Myslim, ze to aspon scasti vysvetluje to 40 000 skolne.

Ale spat k otazke - ci sa tu nahodou nenudim. No, v prvom rade neni cas nudit sa (ano, je 2:30 rano, cely den som makala ako fretka), a v druhom - je to tu sice zapadakov, ale nuda fakt nie.

Prichadza jar

Pomaly ale iste. Teda vlastne skor pomaly. Teda vlastne vraj raz pride aj k nam. Vraveli mudri starsi spoluziaci.
Aj ked mam taky pocit ze sa raz rano v juli zobudim a miesto pod nulou bude zrazu +30.

Pred tyzdom o dusu svietilo slniecko, roztopilo sa tych 20cm cisteho ladu na streche a odpadli z nej killer cencule (a tentoraz vynimocne nie na spoluziakovo auto, ktoremu rozbili predne aj zadne sklo a ohli kapotu). Vevericky, ktore som sa uz z Yale naucila nenavidiet (kradnu jedlo!), vyliezli a zacali otravovat.





Normalne by si Zitka myslela, ze je jar.

O den neskor padli teploty pekne do minusu a bum, 20 cm snehu. Takze zatial hlasim 230 cm od zaciatku zimy. A kedze je vonku tak "jarne", tak aj 20 cm dazda. Ktory vzdy zamrzne a skvelo sa na nom ide dole kopcom do skoly.

Ako to tie teroristicke veverice vzdy preziju, fakt netusim.